Príchod Nemcov do Bačky 1. Úvod

Bačka (srbsky Бачка alebo Bačka, maďarsky Bácska, slovenský Bačka, rusínsky Бачка, nemecky Batschka) je historické územie medzi riekami Dunajom a Tisou, rozdelené dnes medzi severosrbskú autonómnej oblasti Vojvodina a maďarskú župu Bács-Kiskun. V rokoch 1802 – 1918 tvorilo územie v rámci Uhorského kráľovstva Báčskobodrožskou župu (maďarsky Bács-Bodrog vármegye).

V oblasti Bačky bolo v prehistorických dobách obrovské jazero. Voda z neho sa odparovala len veľmi pomaly. Zrejme aj preto najstaršie zmienky o obývaní oblasti pochádzajú z piateho storočia pred naším letopočtom. Nie veľmi prajné prostredie ovplyvnilo na dlhý čas záujem ľudí trvalo sa v Bačke usídliť.

Okolo tretieho storočia pred naším letopočtom tu Rimania narazili na kmeň Jazigenov. V štvrtom storočí nášhlo letopočtu sem dorazil germánsky kmeň Gótov. Tých o ďalších sto rokov vystriedali Húni. Ich vládnutie tiež netrvalo dlho. Germánsky kmeň Gepiden vystriedali okolo ôsmeho storočia Slovania. V jedenástom storočí už bola Bačka súčasťou Uhorského kráľovstva. Administratívnym centrom sa stal Bács. V tom čase tu žili najmä Slovania a Maďari.  Všetky etapy kolonizácie rozvíjali život popri brehoch riek Dunaj a Tisy. Blatisté vnútrozemie Bačky však ostávalo naďalej prázdne.

V rokoch 1526 až 1527 sa Baška nakrátko stala súčasťou nezávislého Srbského štátu. Okolo roku 1500 začala invázia Turkov. Po postupnom ovládnutí Balkánu obsadili aj Bačku, ktorej vládli pevnou rukou dve storočia. Silnou oporou ich dlhého panovania nad týmto krajom bol dobre opevnený Temešvár. V roku 1590 tu žilo len niekoľko desiatok kresťanských rodín.

Ukončiť tureckú nadvládu nad Baškou sa podarilo až Eugenovi Savojskému. So svojou armádou v októbri roku 1716 vyhnal Turkov z Temešváru. Vzápätí do Bečkereku vtiahol Alexander von Wurtenberg a padlo aj Pančevo. Mierom v Požarevci, 21. júla 1718, Turci sa zaviazali zdržiavať sa už len v oblastiach južnejšie od Dunaja. Po Turkoch pritom ostala totálne spustošená krajina. Podľa súpisu obyvateľstva z roku 1717 bol Banát v podstate mŕtvy – žili tu len 2-3 osoby na kilometer štvorcový.