Kolonizácia 9. Legionári a Česi pod tlakom

V predchádzajúcj časti nášho seriálu sme uviedli, že rozkazy maďarského vojenského generálneho štábu nariaďovali vyhostiť kolonistov bez výnimiek. Na základe preštudovaných prameňov je však možné nájsť určitú generalizáciu v uskutočnených zásahoch.

Dalo by sa povedať, že prvými obeťami násilných zásahov boli vojensky činní kolonisti alebo bývalí legionári. Týchto kolonistov sa chceli maďarské okupačné sily zbaviť čo najskôr. Z ich pohľadu boli považovaní za záujmové osoby, ktoré by v čase okupácie a bezprostredne po nej mohli ohrozovať celý proces, či už ozbrojeným odporom, alebo podvratnou a protištátnou činnosťou. Ich obavy mohli byť opodstatnené, pretože viacerí kolonisti – muži boli vojnovými veteránmi alebo legionármi (niektoré kolónie dokonca osídlili iba legionári s rodinami). Mnohí muži – kolonisti, slúžili v československých ozbrojených jednotkách a ešte aj v čase mobilizácie na jeseň 1938 boli mobilizovaní.

Osobitnú skupinu tvorili kolonisti, ktorí boli dekrétom menovaní za členov Stráže obrany štátu (SOŠ). Išlo väčšinou o kolonistov, ktorí sa podieľali na ochrane štátnych hraníc. Štát tak prakticky využíval ich vojenskú minulosť, lojalitu Československu a to, že žili v kolóniách v blízkosti slovensko-maďarských hraníc.

Už v októbri 1938 sa Kancelária československých légií a ministerstvo obrany zaoberali myšlienkou odsunu týchto osôb z území, ktoré mali pripadnúť Maďarsku. Uvedomovali si, že ich vojenská minulosť, alebo ich zapojenie v zložkách Stráže obrany štátu, im môže byť na príťaž.

Aj pre československé orgány bolo zrejmé, že práve tieto osoby budú prvým terčom okupačných síl. Vrchné velenie československej armády však tento krok zo strategických a vojenských dôvodov zamietlo, pretože sa obávalo prílišného oslabenia niektorých pohraničných regiónov.

Obavy sa bezprostredne po okupácii naplnili. Už v prvých dňoch okupácie sa začali na slovenskom území objavovať prví utečenci, ktorí začali podávať na príslušných policajných staniciach svedectvá o neprávostiach na nich páchaných. Často išlo práve o bývalých legionárov, spomínaných členov Stráže obrany štátu a kolonistov s aktívnym členstvom v politických stranách alebo národne a politicky angažovaných.

Ďalšou skupinou kolonistov, na ktorých sa zamerali okupačné sily a maďarské polovojenské gardy, bola skupina českých a moravských kolonistov. Vo veľa prípadoch však išlo o tie isté osoby, pretože veľká časť bývalých legionárov boli práve Česi alebo Moravania. Títo kolonisti boli vnímaní ako úplní cudzinci na slovenskom juhu. Paradoxne boli terčom závisti aj zo strany ich slovenských kolegov, pretože sa často jednalo o bohatších roľníkov, ktorí už pri osídľovaní kolónií prišli s lepším poľnohospodárskym vybavením, s modernými poľnohospodárskymi postupmi a často aj dobre finančne zabezpečení.

Policajné správy a zápisnice iných správnych orgánov dokazujú, že aj slovenskí kolonisti si po okupácii uvedomovali, že síce ich budúcnosť nie je moc ružová, ale situácia ich českých a moravských kolegov je priam čierna.