Diárium Jozefa Gabrieňa (Liptov 19. storočia) 8. časť

Pozoruhodné zápisky Jozefa Gabrieňa (1810 – 1887) zachytávajú udalosti horného Uhorska v 19. storočí. Približujú nám sociálne, hospodárske, politické, ale aj prírodné pomery vtedajšieho Liptova, v mnohom podobné aj ostatným častiam Uhorska. Napríklad na klimatických pomeroch a ich vplyve na (ne-)úrody je nádherne vidieť následné vlny cholerových epidémií. Jozef Gabrieň žil v Nemeckej (teraz Partizánskej) Ľupči. Dnes vám vďaka Petre Mojíkovej prinášame ôsmu časť.  Zápisky sú v pôvodnom znení tak, ako sa zachovali v originálnom zázname.

Príhody političné IV.

No čože je to tá Dežma? Dežma bola času toho, když latinská reč bola prvá vo svete Decima rečená, po slovensky desiata časť. Táto Decima záležela v tom, že každý desiaty snop úrody, kterú na svojom poli gazda měl, nebol jeho, ale to bolo ako Daň od pola. Pred osemsto rokmi túto Decimu odberávali ludia skrze Krála vymenovaní, ale prísne a pre túto prísnosť často dochodili stížnosti a žaloby ku Královi od ludu v Krajine, že títo ludia asnaď pre svoje dobro ludí obťažovali. Král prvý kresťanský Štefan, když viac takýchto stížností a žalob k nemu doslo a dochodilo, úmyslom dobrým narídil chtejíc svojmu ludu polehčení učiniť, ponevač títo jeho vymenovaní lid utískajú, rozmýšlajíc, že Rímsko Catholické Knezstvo jako neženaté a bez famílií súc milosrdnejšie s ludom pri tej Decime nakladať bude, tedy narídil po znovu hovorím tú Decimu ako kvázi honorárium knezstvu darovať. A tak od osemsto rokov túto Dežmu v celej krajine našej Uhorskej knazstvo Rímsko Catholické si brávalo. Pod tímato osemsto rokmi nebolo človeka, který by se byl osmelil povedať, že nekdy táto Dežma skape, a skutečne tohoto 1848. roku už si lud slobodne bez dežmuvania úrody z pola když chtel zviezel a pobral. Pri tejto Dežme jaké formalitaše byli, je nutné poznamenať. Jako sa pokračovalo, když tedy gazda si nekterú zem zožal a poviazal a chtel si to zbožia domov doviezť, tedy raňajšími hodinami musel ísť k Rechtorovi a oznámiť jemu, že na tej a na tej zemi má k príkladu jednu pol kopu, to jest 26 snopov, tedy Rechtor v Protocole vynašiou tu zem vyznačenú pod numerom, tento numer napísal na kartičku a tie snopy kolko povedal Gazda. Túto kartičku dal Gazdovi. Gazda potomne šel s vozom na tú svoju zem a čakal tam, pokud Rechtor tie snopy naprišel prečítať a když prečítal a bolo jako povedal 26, tedy pol tretia snopa položil do voza a tie musel najprv do farskieho humna zaviezť. Potom, keď dežmu zaviezol, svoje mohol si odviezť. Takáto dežma sa menuvala Particularna. Kdo si na tento spôsob zbožia neoddežmovau, a neodviezol, potom keď už celý kus pola bol porobený bola Dežma Generálna a došli od kraja dežmujúc tak, že z poriadku každý jeden, kdo mal záprah, musel, když mu rozkázané bylo, ísť Dežmu voziť. Jestli tedy čakal túto Generálnu Dežmu a zbožia si privátnou Dežmou neodviezol, mnoho razi sa stalo, že mu zbožia jestli bou dážď rozmoklo, ba aj porástlo, to potom musel sušiť poznovu a dežmári z toho namoknutého zbožia vrchnie snopy poskladali a len suchie na dežmu brali.

Z jarnieho pola boli snopy len každý pätnásty, a síce z tej príčiny, ponevač si byl farár povinný v zmysle zákona sám dežmu voziť, ale traktát byl medzi kňazom a Mestom ten zavedený, keď on to voziť nemohol a meštianstvo sa podvolilo všecku dežmu odvoziť, tedy sa z jarnieho pola len pätnásty snop brával. Do jarnieho pola, jestli si gazda zasial len viku alebo nejaký kúštik švábky zasadil, za to mu tiež snopy brali.

Z príčiny tej, že už terajšie mladé pokolenia, tým menej budúce niečo o tejto Dežme vie a bude vedieť, ja pisatel v tejto veci dobre povedomý a žijúci i pod časom dežmy, i po prestatí Dežmy od roku 1848, toto hodnoverne opisujem v roku 1883. A ačpráve dosť jednoduše a obšírne tento Článok o dežme vypísaný jest, zaiste pod dežmou nežijúci nebudú v stave dobre pochopiť jaká to ťarcha byla pre tých čo im dežmovali a akô polahčenia sa stalo a jest, když táto Dežma prestala – za čo buď Bohu sláva!