Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 1. (Na ceste k stálej armáde)
Len ťažko by sme našli osobu, ktorej predkovia nebojovali vo vojne. Nemáme na mysli len 1. a 2. svetovú vojnu, ale i rôzne menšie či väčšie konflikty, ktoré sa udiali pred nimi, a v ktorých bojovali aj vojaci z územia dnešného Slovenska. Napríklad okupácia Bosny a Hercegoviny (1878), vojna s Pruskom a Talianskom (1866), s Dánskom (1864), so Sardínskym kráľovstvom a Francúzskom (1859), päť koaličných vojen proti Francúzsku a jedna vojna ako francúzsky spojenec proti Rusku (1792 – 1815), vojna o rakúske dedičstvo (1740 – 1748), rôzne protihabsburské stavovské povstania v rokoch 1604 až 1711 alebo mnohé vojnové konflikty s Osmanskou ríšou. Ak mali to šťastie a nebojovali v žiadnej vojne, tak mohli absolvovať vojenskú službu, ktorá ani zďaleka netrvala len jeden alebo dva roky.
V nasledovnej sérii článkov sa oboznámime s postupným sformovaním stálej armády, ukončením doživotnej vojenskej služby a jej postupným skracovaním z pôvodných 14 rokov, zavedením všeobecnej brannej povinnosti, doplňovaním vojska, životom vojaka počas vojenskej služby a samozrejme s možnosťami rekonštrukcie vojenských kariér našich predkov. Seriál začína prelomom 16. a 17. storočia, keďže toto obdobie je zväčša hranicou genealogického výskumu.
V druhej polovici 16. a v prvej polovici 17. storočia došlo vo vývoji vojenstva k takým závažným zmenám, že v širšom slova zmysle niektorí odborníci hovoria o „revolúcii vo vojenstve“. Začiatky týchto zmien môžeme hľadať už v španielsko-nizozemských konfliktoch v 16. storočí, avšak ich vrcholná fáza bola podnietená tridsaťročnou vojnou (1618 – 1648). Jednou zo zásadných zmien bolo doplňovanie vojska, v ktorom bol kladený stále väčší dôraz na žoldnierske vojsko. To síce existovalo v Európe už od 14. storočia, avšak hospodársky základ potrebný na výstavbu stálej masovej žoldnierskej armády mohla vytvoriť až absolútna monarchia opierajúca sa o vyspelé meštianstvo a náležitú finančnú bázu. Vojny prebiehajúce v prvej polovici 17. storočia si priam vynucovali udržiavanie takýchto armád, alebo aspoň ich najímanie na dlhší čas. Tento nový druh armády sa v zásade zoskupoval z ľudí, ktorí sa z rôznych príčin, najmä v dôsledku zlých hospodárskych podmienok a neustálych vojen, ocitli mimo procesu výroby a tým aj na okraji spoločnosti. Východisko zo svojho postavenia nachádzali vo vojenčení. Súbežne s touto zvýšenou ponukou „žoldnierskeho cechu“ sa objavili aj vojenskí podnikatelia, ktorí na vlastné náklady alebo náklady objednávateľa vyzbrojovali žoldnierske armády a služby ponúkali na zmluvnom základe. Žoldnier bol teda vojakom, ktorý bol najatý do vojenskej služby zväčša na dobu trvania vojenského ťaženia za presne určenú finančnú odmenu – žold. Jeho vstup do vojska nebol spravidla motivovaný politickým ani náboženským presvedčením. Vojenská služba bola pre žoldniera remeslom, vďaka ktorému získaval peniaze a obživu a z ktorého mohol prípadne zbohatnúť, ak získal a uchoval si korisť. Žoldnierovi spravidla nezáležalo na tom, na koho strane či za koho bojuje. Aj za tridsaťročnej vojny a v ďalších následných vojnových konfliktoch bolo bežné, že po bitke vstupovali zajatí vojaci porazeného vojska do armády víťaza. Doplňovanie žoldnierskych vojsk čoraz viac uplatňoval systém verbovania. Takto získaní jednotlivci sa museli zúčastniť prehliadok (muštrácií) s vlastným výstrojom a výzbrojou a boli zapísaní do zvláštnych zoznamov. Muštrácie vykonávali väčšinou na to určení úradníci tzv. mustrheri, ktorí kontrolovali predovšetkým vojenskú zdatnosť, výzbroj a výstroj prihlásených. Po úspešnej muštrácii mal veliteľ právo vyžadovať od panovníka či iného prijímateľa dohodnutú odmenu a veliteľ mal začať vyplácať žold svojim vojakom. Z hľadiska vojenstva tridsaťročná vojna predstavovala vrchol žoldnierstva, zároveň však bola aj počiatkom jeho úpadku.
Popri žoldnierstvu ešte stále fungovali aj staršie feudálne vojenské kontingenty. Ich význam však natoľko poklesol, že tvorili skôr len doplňujúcu zložku cisárskych branných síl.
V Uhorsku napriek tomuto vývoju aj v prvej polovici 17. storočia naďalej prežívali predovšetkým feudálne formy doplňovania, výstavby a organizácie ozbrojených síl. To isté platí aj o Sedmohradsku. Prevažne z domácich zdrojov sa na území Uhorska stavali zložky ozbrojených síl, akými boli panské bandérie, šľachtická insurekcia, portálne vojsko stolíc, mestské vojsko či ľudová insurekcia. Nakoľko na Slovensku uhorskí magnáti vlastnili obrovské majetky, v panských bandériách slúžili mnohí Slováci. V dobových prameňoch sa spomínajú najmä slovenskí strelci. Maximálna sila insurekčného vojska spolu s neveľkými, 50 až 100-člennými bandériami uhorských veľmožov a prelátov sa na sklonku 17. a začiatku 18. storočia odhadovala na 30 000 mužov. V prípade Uhorska sa habsburskí panovníci až do prvých desaťročí 18. storočia uspokojovali, respektíve pre odpor šľachty museli uspokojiť s týmito tradičnými a vlastne stredovekými formami branných síl. Jedinú skutočne stálu žoldniersku zložku tvorili vojaci pohraničných pevností a v určitom zmysle slova nasadisti (príslušníci flotily).
Oslobodenie Budína od Turkov (1686). Budín po ťažkom šesťtýždňovom obliehaní dobylo habsburské vojsko.
Roku 1649 cisár Ferdinand III. nariadil, aby aj po uzavretí Vestfálskeho mieru zostalo v trvalej službe celkom 19 plukov rôzneho druhu vojska naverbovaného počas tridsaťročnej vojny. Tento krok viedol k vzniku prvej stálej (pravidelnej) armády habsburskej monarchie. Vojenská služba bola doživotná, ale v období mieru mohli vojaci odchádzať na dlhodobé dovolenky, ktoré trvali i niekoľko rokov. V roku 1673 mala už 27 plukov v celkovom počte 45 460 mužov. Na začiatku vojny o španielske dedičstvo roku 1701 tvorilo habsburskú armádu 58 plukov v celkovom počte viac než 96 000 mužov. Táto armáda ako celok pomerne dlho nemala oficiálny názov, takže sa i rôzne pomenúvala, napríklad cisárska, rakúska či dokonca nemecká. Až od roku 1745, čiže po zvolení manžela Márie Terézie Františka Lotrinského za rímskeho cisára, sa označovala ako cisársko-kráľovská armáda.
Ani jeden z prvých stálych plukov habsburskej armády nebol uhorský, no slúžili v nich aj vojaci z Uhorska, pravda, len v malej miere.
V uhorskej časti monarchie sa zákonne ukotvil vznik stálej armády na sneme v roku 1715. V zákonnej podobe tak bol kodifikovaný názor, že šľachtická insurekcia, ktorá tu doteraz existovala, nestačí na obranu krajiny, ale je nutné zriadiť stálu armádu, ktorá by bola vydržiavaná z daní obyvateľstva.
Použitá literatúra:
DANGL, Vojtech. 2007. Bitky a bojiská v našich dejinách 2. Od vzniku stálej armády po prvú svetovú vojnu. Bratislava : Perfekt, 2007. 291 s. ISBN 978-80-8046-374-8.
DANGL, Vojtech – KOPČAN, Vojtech. 1995. Vojenské dejiny Slovenska II. zväzok 1526 – 1711. Bratislava : MO SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1995. 224 s. ISBN 80-967113-2-8.
DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. 1996. Vojenské dejiny Slovenska III. zväzok 1711 – 1914. Bratislava : MO SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1996. 241 s. ISBN 80-88842-02-6.
SEGEŠ, Vladimír. 2008. Vojenstvo v storočí ťaživého nepokoja. In SEGEŠ, Vladimír. – ŠEĎOVÁ, Božena. (editori): Neďaleko od Trenčína. Pamätnica k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Trenčianska Turná a Bratislava : Obec Trenčianska Turná a Vojenský historický ústav v Bratislave, 2008. 254 s. ISBN 978-80-969375-4-7.
Historie základní vojenské služby v českých zemích [online]. [cit. 17. 5. 2015]. Dostupné na internete: http://www.army.cz/scripts/detail.php?id=3895