Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 2. (Armády posledného stavovského povstania)

Koncom 17. a začiatkom 18. storočia vrcholil aj na Slovensku všeobecný hospodársky úpadok. Prudké zvýšenie daní, ktoré koncom storočia dosiahlo takmer štvornásobok, a ktorým sa Viedeň snažila okrem iného oslabiť aj hospodársku silu uhorských stavov, ako aj zvýšiť príjmy štátnej pokladnice na boj proti Turkom, dopadlo opäť na plecia poddaných.

Začiatok 18. storočia bol poznačený aj novými vojnovými konfliktami. Po tom, čo v roku 1700 zomrel španielsky kráľ Karol II., posledný mužský príslušník španielskej vetvy Habsburgovcov, sa v rokoch 1701 až 1714 rozpútala vojna o španielske dedičstvo. Na uvoľnený trón si robili nároky nielen rakúski Habsburgovci, ale i Francúzi, ktorí vyhlásili za kráľa Filipa z Anjou, vnuka Ľudovíta XIV. Táto situácia nahrávala poslednému a najväčšiemu zo série protihabsburgských stavovských povstaní (1703 – 1711) na čele s Františkom II. Rákocim, ktoré podporovali aj Francúzi. Poddaní videli v Rákociho hnutí v prvom rade možnosť nájsť východisko zo svojho ťažkého postavenia. V tom ich utvrdzovali aj rozličné, niekedy dosť nejasné prísľuby o slobode, o zlepšení sociálnych pomerov, ktoré nezáväzne dávali niektorí velitelia a prívrženci. Poddanské masy sa snažil Rákoci získať aj patentom z 28. augusta 1703, podľa ktorého poddaní slúžiaci v jeho vojsku a ich najbližší príbuzní po dobu svojej účasti v kuruckom¹ vojsku boli oslobodení od zemepánskych povinností. V prvých rokoch povstania 40 až 50-tisíc kuruckých vojakov pochádzalo z poddanských rodín. Dobrovoľníci šľachtického pôvodu tvorili len niečo okolo 1 500 mužov. Pod vplyvom vojenských úspechov sa šľachta pridávala k povstaniu v čoraz väčšej miere a pôvodné protifeudálne ladenie povstania ustupovalo stavovskému zameraniu (ubránenie stavovských výsad šľachty, obnovenie uhorskej stavovskej ústavy, vyhnanie cudzincov a prívržencov Habsburgovcov z krajiny a pod.). V dôsledku tohto postoja bojové nadšenie poddaných na jar 1704 natoľko ochablo, že bol začiatkom apríla v Leviciach vydaný nový patent, v ktorom bolo poddaným sľúbené, že ak sa chytia zbrane a zapoja do povstania, budú oslobodení na večné časy od povinných platieb a poddanských dávok. Levický patent sa rozširoval aj v slovenskom jazyku, mal na poddaných značný vplyv a posilnil rady kurucov.

Kurucká armáda sa okrem dobrovoľníkov prevažne z radov poddaných a bývalých hradných vojsk skladala aj z povinných odvodov nováčikov, krajinskej a stoličnej hotovosti a domácich a cudzích žoldnierov.

Podľa daňového súpisu z roku 1707 sa napríklad dobrovoľníci v oblasti stredoslovenských banských miest objavujú iba sporadicky, ale vo východouhorských, k reformácii sa hlásiacich krajoch, tvorili vo vojsku 40 a viac percentný podiel.

Povinné odvody nováčikov boli stanovené na základe počtu port², neskôr výšky daní. V roku 1709 bolo napríklad odvedených z Abovskej stolice 187, z Gemerskej 913, z Novohradskej 876, zo Zemplínskej 1 425, a zo Šarišskej stolice 967 nováčikov. Odvedenci boli pozývaní do zbrane na jeden vojenský rok, ktorý trval od novembra do novembra, dostávali žold a výzbroj, alebo tomu zodpovedajúcu sumu peňazí, ale nepožívali daňové výhody ako dobrovoľníci. Jedným z hlavných dôvodov zavedenia odvodov bola obrovská fluktuácia vo vnútri kuruckého vojska. Sám Rákoci o tom napísal: „Keď sa bojová zrážka skončila šťastne, vrátili sa domov s korisťou, keď nešťastne, zase sa vrátili domov utešiť rodinu.“

V rámci krajinskej a stoličnej hotovosti sa v apríli 1705 z 13 hornouhorských stolíc na výzvu dostavilo 1 695 jazdcov a 1 497 pešiakov z celkového počtu 4 536 šľachtických rodín. Chýbalo alebo sa ospravedlnilo 1 344 osôb.

Domácich žoldnierov povinne stavala alebo v podobe daní platila šľachta, mestá a bohatí sedliaci. Tento typ vojakov vykazuje čo do spoločensko-hospodárskeho zázemia najväčšiu rôznorodosť, avšak veľká, možno prevažná časť z nich pochádzala z najchudobnejších poddanských vrstiev.

Najbojaschopnejšiu a vojensky najcennejšiu časť Rákociho armády tvorili oddiely cudzích žoldnierov, ktoré sa skladali najmä z nemeckých a švédsko-poľských útvarov a z niekoľkých oddielov vyslaných Francúzmi. Tieto posily však nikdy netvorili viac než niekoľko tisíc vojakov.

V roku 1706 mala kurucká armáda 52-tisíc jazdcov a 27-tisíc pešiakov. Na povstaleckú armádu sa vyberali naturálie, peňažné dávky a aj iné služby z 3 370 port. Vyše polovica (1 722) z tohto množstva pripadala na etnicky slovenské stolice. Stolice rozdelené po roku 1918 hranicou medzi Slovenskom a Maďarskom – Komárňanská, Ostrihomská, Gemerská, Novohradská, Abovská, Turnianska a Zemplínska – mali vymerané povinnosti zo 704 port. Na dnešné čisto maďarské stolice pripadalo 675 port a na slobodné kráľovské mestá, ktoré všetky ležali na Slovensku boli vymerané povinnosti z 219 port.

Cisárske sily, vyslané proti povstalcom, boli spočiatku v pomere k rozmachu povstania mizivé. Cisárska kráľovská dvorská vojenská rada považovala uhorské bojisko za vedľajšiu záležitosť. Hlavnému veleniu bolo jasné, že po získaní iniciatívy na západe sa aj situácia kurucov stane povážlivá.

Habsburské velenie sa opieralo o podstatne lepšie vyzbrojené a vycvičené žoldnierske vojsko, ktoré navyše malo už skúsenosti aj z predošlých bojov v Uhorsku a poznalo tunajšie pomery oveľa lepšie než kuruci. Celkový vývoj smeroval k tomu, že kým po určitej vzostupnej fáze približne do roku 1707 sila kuruckej armády začala klesať, cisárska armáda zvyšovala svoje početné stavy. Podľa výkazu viedenskej vojenskej rady z februára 1710 sa na území Uhorska pohybovala armáda v sile 37 320 mužov a v Sedmohradsku bolo dislokovaných 12 140 vojakov.

Pre obe znepriatelené strany bolo z Uhorska a Sedmohradska odvedených 70 až 80 tisíc mužov. Pre krajinu, v ktorej počet obyvateľstva prekročil sotva 4 milióny, to bolo veľmi vysoké číslo a muselo sa silne odraziť v ekonomike i vo finančnej oblasti.

Rákociho povstane vypuklo v júli 1703 a spočiatku sa vyznačovalo vojenskými úspechmi. Koncom roka 1703 zo slovenských miest zostala verná cisárovi iba Bratislava, Trenčín, Nitra, Prešov, Košice a niektoré silnejšie hrady a pevnosti. Košice kapitulovali 31. októbra 1704 a Nové Zámky 16. novembra 1704. Zlom prišiel 26. decembra 1704 pri Trnave, keď došlo k dovtedy najväčšej bitke, v ktorej bola kurucká armáda porazená. Definitívny zlom v Rákociho povstaní nastal v roku 1708 a bol spojený s bitkou pri Trenčianskej Turnej, ktorá sa odohrala 3. augusta. Sám Rákoci v snahe osobnou účasťou zapôsobiť medzi jednotkami, ktoré zakolísali, pri preskakovaní jednej z priekop padol a zostal v bezvedomí. Správa o jeho údajnej smrti sa bleskovo rozšírila medzi ešte bojujúcimi jednotkami a dovŕšila porážku kurucov. Dňa 30. apríla 1711 bol uzavretý Satmársky mier. Nasledujúci deň na Majténskom poli dvanásťtisíc kuruckých vojakov zložilo zbrane symbolickým odovzdaním 147 kuruckých zástav. Satmársky mier zaručoval amnestiu všetkým Rákociho prívržencom a účastníkom povstania a panovník sa zaviazal dodržiavať slobody Uhorska a Sedmohradska. Uhorské stavy si ubránili svoje privilégiá, ale otázku slobody poddaných ponechával mier v kompetencii feudálov.

¹ kuruc – uhorský vojak bojujúci na strane vzbúrencov v období stavovských protihabsburských povstaní v 17. a na začiatku 18. storočia; kuruci sa k tomuto pomenovaniu sami hlásili najmä od sedemdesiatych rokov 17. storočia

² porta – 1800 bratislavských meríc ornej pôdy (asi 360 ha); podľa zásad nového daňového výpočtu sa malo do jednej porty počítať 50 želiarskych rodín s malým hospodárstvom alebo 80 želiarov, ktorí okrem domu nemali nič

Použitá literatúra:

DANGL, Vojtech. 2007. V tieni polmesiaca a vo víre povstaní 1526 – 1711. In SEGEŠ, Vladimír a kolektív.: Slovensko Vojenská kronika. Bratislava : Perfekt a Vojenský historický ústav, 2007. 200 s. ISBN 978-80-8046-381-6.

DANGL, Vojtech – KOPČAN, Vojtech. 1995. Vojenské dejiny Slovenska II. zväzok 1526 – 1711. Bratislava : MO SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1995. 224 s. ISBN 80-967113-2-8.

MRVA, Ivan. 2008. Povstanie Františka II. Rákociho. In SEGEŠ, Vladimír. – ŠEĎOVÁ, Božena (editori): Neďaleko od Trenčína. Pamätnica k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Trenčianska Turná a Bratislava : Obec Trenčianska Turná a Vojenský historický ústav v Bratislave, 2008. 254 s. ISBN 978-80-969375-4-7.