Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 4. (Ukončenie doživotnej vojenskej služby)

Na prelome storočí v rokoch 1792 až 1815 bojovala habsburská monarchia v piatich koaličných vojnách proti Francúzsku a v jednej vojne ako francúzsky spojenec proti Rusku. Vojnové účinkovanie habsburskej monarchie nebolo veľmi úspešné. Ani osobná obetavosť či najvyššia obeta státisícov vojakov, medzi ktorými boli aj mnohí Slováci, nezabránila tomu, že cisársko-kráľovská armáda prehrávala väčšinu bitiek. Vojenské straty z Uhorka sa odhadujú na prinajmenšom 150 000 osôb.

Neúspechy habsburskej armády na bojiskách prvej a druhej koaličnej vojny si vynútili uskutočnenie viacerých zmien organizačného a systémového charakteru. Reformovanie vojenskej administratívy sa stretávalo s nepochopením, ba neraz aj s nesúhlasom dvora. Išlo najmä o snahu zrušiť doživotnú vojenskú službu a nahradiť ju niekoľkoročnou službou v armáde. Cisárskym patentom zo 4. mája 1802 bola napokon doživotná vojenská služba zrušená a dĺžka služby bola stanovená nasledovne: 10 rokov v pechote, 12 rokov v jazdectve, 14 rokov v delostrelectve a v technických druhoch vojska. Toto opatrenie sa realizovalo v západnej časti monarchie ihneď, v Uhorsku až po schválení Uhorským snemom v októbri 1802. V roku 1845 došlo k skráteniu vojenskej služby na 8 rokov.

Koaličné vojny boli aj definitívnou bodkou šľachtickej insurekcii. Dňa 14. mája 1809 v bitke pri Rábe francúzske vojsko porazilo habsburské sily, v ktorých bojovalo aj okolo 21 000 uhorských insurgentov z celkového počtu 32 000 narukovaných šľachticov. Nevycvičení a nedostatočne vyzbrojení insurgenti nemali ani minimálne predpoklady obstáť v boji proti vojskám najmodernejšej európskej armády. Rábska porážka len potvrdila zbytočnosť a neopodstatnenosť tejto prežitej formy branných síl, čo sa odzrkadlilo v tom, že účinkovanie uhorskej šľachtickej inserukcie roku 1809 bolo aj účinkovaním posledným.

Do obdobia napoleonských vojen spadá aj formovanie posledného feudálneho typu ozbrojených zborov mešťanov – meštianske milície. Meštianske milície boli zriadené na základe právnych úprav z rokov 1805 a 1808 v slobodných kráľovských a banských mestách a mali vyslovene domobranecký charakter.

Reforma armády sa týkala aj skvalitnenia výcviku. Podľa príkladu francúzskej armády sa vytvorili výcvikové tábory, kde sa uskutočňovali rozsiahle cvičenia, ktoré už nadobúdali charakter manévrov. Čiastočne sa zlepšili materiálne i životné podmienky mužstva a poddôstojníkov.

Koncom apríla 1849 sa pri Komárne rozpútala bitka s maďarskou revolučnou armádou, ktorú cisárske vojsko prehralo.

Habsburská armáda mala po skončení koaličných vojen 58 peších plukov (z toho 15 uhorských), 37 plukov jazdectva (z toho 12 husárskych), 17 hraničiarskych plukov, 20 granátnickych práporov, 1 tirolský pluk horských strelcov, 12 jágerských práporov a 6 posádkových práporov. Delostrelectvo malo 5 plukov poľného delostrelectva, 1 bombardovací pluk, raketovú stotinu a ďalšie delostrelecké útvary. Technické druhy vojska sa organizovali v zboroch, a to v ženijnom, mínerskom, sapérskom a pionierskom. Celkom v armáde slúžilo okolo 270 000 mužov, v prípade vojny mohla monarchia postaviť až 400 000 mužov. Táto organizácia i početný stav v podstate pretrval až do roku 1848, keď viaceré štáty v Európe, vrátane Rakúskeho cisárstva, zasiahla revolučná vlna.

Až do roku 1848 naďalej zostávalo zvykom ubytovávať mužstvo v prípade vojenských cvičení, ale aj v prípadoch, keď v blízkosti posádky neboli kasárne, na dedinách u sedliackych rodín. Títo vojaci síce pomáhali aj pri hospodárskych prácach, ale často dochádzalo k stretom s civilným obyvateľstvom.

Od 20-tych a najmä 30-tych rokov 19. storočia sa však výrazne zmenila úloha a poslanie armády, ktorá sa stala obrazne i doslova „policajtom“ v monarchii i v Európe. Tejto potlačovateľskej funkcii zodpovedala aj prax, podľa ktorej sa už umiestnenie plukov prestalo kryť s ich doplňovacími okresmi. Redislokáciou plukov na území iných národov či národností, teda v etnicky cudzom prostredí monarchie sa malo zabrániť tomu, aby miestne obyvateľstvo nenadväzovalo užšie kontakty s vojskom pri čoraz častejších pacifikačných a represívnych ozbrojených zásahoch.

Použitá literatúra:

DANGL, Vojtech. 2007. Bitky a bojiská v našich dejinách 2. Od vzniku stálej armády po prvú svetovú vojnu. Bratislava : Perfekt, 2007. 291 s. ISBN 978-80-8046-374-8.

DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. 1996. Vojenské dejiny Slovenska III. zväzok 1711 – 1914. Bratislava : MO SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1996. 241 s. ISBN 80-88842-02-6.

SEGEŠ, Vladimír. 2007. Koaličné a napoleonské vojny a ich dôsledky 1792 – 1848. In SEGEŠ, Vladimír a kolektív.: Slovensko Vojenská kronika. Bratislava : Perfekt a Vojenský historický ústav, 2007. 200 s. ISBN 978-80-8046-381-6